Hnev

Jáj, koľko toho teraz je! Nie žeby predtým nebolo, ale lepšie sme svoj hnev maskovali.
A teraz?
Ide to postupne.
Niekoho švte, že na fb pridávam anglické statusy. Nie žeby som také vedela vyrobiť sama od seba, ale pozabávam sa alebo pomudrujem pri niečom cudzom a potom sa ako emeritná učiteľka angličtiny pozdieľam. A pri takom komente sa aj naštvem, že či už fakt nemáme čo iné v živote riešiť iba to, že niekomu môj anglický status brnkol do nosa.

Alebo ten nos. Že ho opakovane vyťahujeme spod rúšok, aby sme na certifikáte zistili, či môžeme byť ďalej spokojní, alebo nám bude volať niekto z hygieny.
Alebo aj hygiena. Či si všetci umývajú ruky a či poriadne, alebo to len ja.
Alebo ja. Či ozaj za všetko môžem, alebo vlastne som zasa len vzťahovačná a domýšľavá.

Hromadilo sa toho, tak som zainvestovala do samoštúdia a prečítala som si k tomu knihu. Hnev. Ako inak by sa mohla volať.

Gary Chapman píše, že hnev je vraj zhluk pocitov, ktoré zasahujú telo, myseľ aj vôľu. Je ale aj dôkazom, že sme stvorení na Boží obraz, lebo aj keď sme zaťažení tým, čo porobili Adam s Evou, stále nám záleží na práve a spravodlivosti. Lebo tie voňajú ako raj, kde bolo všetko naporiadku. A tak vonia aj nebo, kde to tiež tak bude.

Vraj existujú dva druhy hnevu: oprávnený a pokrivený. Líšia sa iba v jednom zásadnom bode. Pri oprávnenom došlo k spáchaniu krivdy a pri pokrivenom je príčinou hnevu pocit krivdy, nedošlo ku skutočnému previneniu. To mení veľa vecí. A odskúšala som medzitým, že hlavne moju náladu a dĺžku spracovavánia hnevlivých prežívaní. Kratšie to je.
Vo všetkých nápadoch ako s hnevom pracovať začína autor rovnako. Priznajte si svoj hnev.

Tak priznávam, že ma naštvalo viac to, že anglické statusy neviem vyrobiť ako to, že ich zdieľam a niekomu sa to nepáči.
Priznávam, že môj nos je už nahnevaný, že ho nikomu neukazujem, iba zdravotníkom pri testoch. A že už by som aj rada, hlavne keď je zima a okrem rúška podopiera aj okuliare. A chvíľami je to priam vražedná kombinácia.
Aj to priznávam, že sa mi treba polepšiť a leštiť ruky voňavou levanduľovou dezinfekciou o čosi častejšie. Nielen sa obzerať po iných, či sú poriadni.
Dokonca aj to, že za mojimi hnevmi je často práve tá vzťahovačnosť. Popracujem na tom, dobre, že to vyplávalo.

...

Ak mi poviete, aby som vám povedala vtip, vždy, ale že úplne vždy mi napadne len jeden.
Naštvatý poštár dojde k dedkovi na samotu, ďaleko od ľudí a vraví mu:
- Dedo, mňa už to nebaví mesiac čo mesiac vám sem nosiť dôchodok.
A dedko sa len usmeje popod fúz a pokojne mu povie:
- Ma neštvi, lebo si objednám dennú tlač.

Zaujímavá kniha, človek veľa situácii,ktoré sú opísané v knihy zažil na vlastnej koži,ale až po prečítaní si uvedomí ako zle reagoval. Môžem odporúčať.