Mlčanie

Kniha Mlčanie je o samote a tichu, o pamäti, čítaní a počúvaní. Autorom je Giovanni Pozzi.

Giovanni Pozzi sa narodil v Locarne 20. júna 1923. Do kapucínskeho rádu vstúpil v roku 1939 vo Faido. Teológiu študoval v Lugane. Po kňazskej vysviacke v roku 1947 začal študovať na univerzite vo Fribourgu, kde v roku 1951 pod vedením Gianfranca Continiho (1912 – 1990) a Giuseppe Billanovicha (1913 – 2000) absolvoval štúdium románskej filológie. V roku 1955 sa habilitoval a od roku 1960 až do roku 1988 pôsobil ako riadny docent talianskej literatúry na svojej „alma mater“, univerzite vo Fribourgu. Žil v kapucínskom kláštore v Lugane, kde vybudoval spolu s architektom Mariom Bottim rozsiahlu knižnicu známu ako „Biblioteca Salita dei Frati“, ktorá sa stala vitálnym centrom kultúrneho života kantónu Ticino. 

Giovanni Pozzi bol medzinárodne známym a renomovaným učencom, vedcom, filológom, milovaným a vyhľadávaným učiteľom, esejistom a literárnym kritikom. S osobitným záujmom sa venoval barokovej literatúre a ikonografii. Vydal monumentálnu kritickú edíciu diela Francesca Collonu „Hypnerotomachia Poliphili“ (1964) z roku 1499 a rozsiahlu poému Giovana Battistu Marina „LʼAdone“ (1976) z roku 1623. Z jeho diel tiež radno spomenúť „La parola dipinta (collezione di poesie per lʼocchio prima che per lʼorecchio, dai technopenoi alessandrini e soprattutto medievali ai calligrammes di Guillaume Apollinaire)“ (1981), „Temi, topoi, stereotipi, saggio, in Letteratura italiana (1984), „Poesia per gioco. Prontuario di figure artificiose (1984), „Le parole dellʼestasi“ (1984), „Rose e gigli per Maria: unʼantifona dipinta (1987), spolu s Claudiom Leonardim „Scrittrici mistiche italiane“ (1988), „Des fleurs dans la poésie italienne“ (1989), „Il libro dellʼesperienza della Beata Angela da Foligno“ (1992), „Sullʼorlo del visibile parlare“ (1993), „Alternatim“ (1996) „Grammatica e retorica dei santi“ (1997), „Devota sobrietà. L’identità cappuccina e i suoi simboli“ (2002) či posmrtne vydané „In forma di parola“ (2003). Preložené, hoci rozsahom skromné dielo, ktoré držíte v rukách, vydal  Giovanni Pozzi pod názvom „Tacet“ v roku 2002 a možno ho oprávnene považovať za jeho testament.

Giovanni Pozzi bol držiteľom viacerých významných kultúrnych a vedeckých ocenení. Univerzity v Bologni, Ženeve a v Udine mu udelili čestné doktoráty. Bol členom Accademia della Crusca vo Florencii, rímskej Accademia dellʼArcadia a milánskej Accademia di San Carlo. Jeho pozemská púť do božieho ticha sa zavŕšila 20. júla 2002 v Lugane.