Nad slovami Sv. Ignáca Brjančaninova Pole 2

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele Pole 2.

Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov.

Predslov:

Vidíme, že Európa dnes chce byť všetkým možným i nemožným, len nechce byť kresťanská. A pritom prvá prijala svetlo evanjelia. Prečo sa kresťanstvo unavuje? Prichádza mi na um nedávny prípad príkladnej kresťanskej rodiny s piatimi dospelými deťmi, v ktorej sa rodičia i deti veľmi angažovali a zapájali sa do života farského spoločenstva, viedli sviatostný život, no v minulom roku všetkých 5 dospelých detí z rodiny odišlo – vraj za „iným životom“, ktorý sa im „doma neponúkal či zakazoval“, ako sa svorne vyjadrili. Všetci dnes žijú v neviazaných vzťahoch ďaleko od domova, od rodičov. Aby kresťanstvo strácalo chuť, ponúka sa mládeži i dospelým niečo podobné, ako sa v reštaurácii predkladá jedálny lístok hosťovi, ktorý sa práve najedol?… Alebo sa už najedol čohosi iného v duchovnom slova zmysle. Čosi tu nefunguje, čosi tu chýba.

Generálny guvernér vojnového Nemecka v Poľsku, Hans Frank, si počas druhej svetovej vojny 2. marca 1940 napísal do denníka: „Keď v Poľsku zhasli všetky svetlá, predsa ešte dve ostali – Panna Mária z Čenstochovej a Cirkev.“ Lepšiu charakteristiku tejto krajiny v jednom z najtemnejších období jej dejín by nebol vtedy vyslovil nikto, ani politik a snáď ani spisovateľ. Ktovie, či to neboli práve tieto dve svetlá, ktoré mu zasvietili vo chvíľach, keď už mal niesť aj následky za svoje vojnové zločiny v Poľsku. Lebo podľa hodnoverných správ sa pred smrťou v norimberskom väzení obrátil, žiadal o prijatie sviatosti zmierenia a zomrel ako kajúci lotor po pravici ukrižovaného Spasiteľa.

Možno raz objektívny historik alebo teológ napíše po rokoch, možno i po desaťročiach niečo podobné aj o Slovensku: „Keď nastala doba najväčšieho temna v tisícstoročných duchovných dejinách tejto krajiny a zhasli všetky svetlá, predsa tu ešte nejaké zostali: Panna Mária na milostivých pútnických miestach na Slovensku a Cirkev so svojimi svetlami otcov. Aj istý tropár začína slovami: „Preslávil si sa, Kriste, Bože náš, keď si zemi daroval otcov ako svetlá….“ K takýmto otcom, ktorý ako svetlo osvecuje aj noc našej doby, hoci pomaly akosi sadá aj na Slovensko, patrí aj sv. Ignác Brjančaninov.

Žijeme vo zvláštnej dobe, keď napríklad človek napadnutý medveďom v Tatrách bude pomaly potrestaný za to, že narušil „výsostné“ teritórium šelmy kdesi v prírode. Asi k tomu pomaly aj spejeme, veď aj v médiách už niekedy z podobných správ cítiť tento tón. Lebo živočíšny človek, ktorý žije len inštinktmi, bez Krista, bez sviatostí, pre ktorého je dobré len to, čo je viditeľné a hmatateľné, časom si postaví aj inštinkt ako modlu, ako zlaté teľa, a teda aj inštinktívne zviera nad človeka. A postupne začne vytvárať a schvaľovať náležité zákony…. Ktovie, či práve svetlo sv. Ignáca Brjančaninova nesvietilo pre ruských kresťanov počas dlhého proticirkevného útlaku v Sovietskom zväze. Tesne pred Októbrovou revolúciou kresťanský filozof Berďajev napísal, že „už to viselo vo vzduchu, už bolo cítiť všade, že ľud chce odísť od kresťanstva.“ A teraz v Rusku po dlhých rokoch vidíme, že sa ku Kristovi ľud hromadne navracia. Vidíme, akú silu majú svetlá otcov? Prepúšťajú svojím životom a modlitbami Kristovo svetlo, prepúšťajú svetlo Božieho kráľovstva. Veru, človek na riešenie svojich problémov často potrebuje svetlo, ktoré nie je z tohto sveta. A toto svetlo Kristovo prináša do dnešných dní aj kniha o. Mirona o náuke biskupa Brjančaninova. Je to svedectvo o živote jednej omilostenej duše s Kristom. Preto veľmi odporúčam knihu aj mládeži, ako i bohoslovcom a rehoľníkom, lebo má dar formovať srdcia ľudí. Je ikonou duchovného života, života Kristovho Ducha v človeku. Lebo „duchovný život nie je o tom, že ja niečo viem, niečo mám naštudované a robím, organizujem neviem aké veľké diela. Nie. Duchovný život je to, že iní v nás vidia svetlo, vidia v nás život Ducha, ktorého nám dal Boh. A ako to uvidia? No tak, že ma to svetlo preniká a že moje človečenstvo, moja ľudskosť sa stáva teofanickou, bogojavlenskou, zjavujúcou Kristovu tvár.“ (Marko Rupnik SJ, Incontro Oriente ed Occidente nell iconografia russa). Podobne nás vedie aj o. Miron Keruľ-Kmec svojimi duchovnými katechézami i knihou, ktorá sa práve dostala do Vašich rúk a ktorá nám dáva aj odvahu do budúcnosti, že hoci by sa naša doba ponorila do akejkoľvek tmy, o to silnejšie budú žiariť svetlá otcov Cirkvi a Kristova tvár.

Sláva Isusu Christu.

o. Ľuboslav Petričko

Prešov 16. december 2020