Platón a Augustín

Ľahkosť filozofovania a radosť filozofovať
Pladoyer politickej filozofie Platóna a Augustína

Monografia Rastislava Puchalu Platón a Augustín: Teleológia a teológia moci, ktorá vychádza vo vydavateľstve Mornár a syn, je obranou a návratom autorov, ktorí na Slovensku zostali uchránení pred ľahostajnosťou či odsudzovaním len v najužšom kruhu historikov filozofie. Teológia na Slovensku prežívala bez toho, aby sa Augustínovi niekto osobitne venoval. Medzi slovenskými vydaniami napr. Božieho štátu (1948, 2005) leží 57 rokov a Platónovi, platonizmu či novoplatonizmu sa v dejinách filozofie na Slovensku vodilo len o trochu lepšie. Vo zväzku Patristika a scholastika Antológie z diel filozofov (Bratislava 1975), sa objavili tri ukážky z Augustínovho diela a v úvodnej štúdii I. Hrušovský na dvoch stranách svojou autoritou zaštítil Augustína ako filozofa. Jeho autorita stačila na ambivalentný, historickým determinizmom podmienený pohľad. „Diferencovaným vnútorným životom .... veľkou erudíciou a širokou rozhľadenosťou prerástol Augustín úzke rámce hlásania viery, charakteristické pre väčšinu cirkevných otcov“, napísal.
Puchala túto rezervovanosť vo svojej knižke so zázračnou ľahkosťou odstránil. On Augustína či Platóna nemusí akosi povinne kritizovať za rozličné systémové a iné nedostatočnosti, keď môže pre Slovensko nanovo objaviť originalitu ich myslenia, danú už len tým, že sa formovalo v čase, keď filozofia bola ešte mladá. Platón u neho nie je núteným obyvateľom v rezervácii zvanej idealistická filozofia, a ani Augustín nepatrí do jej osobitného traktu pre druhy určené na vymretie, kde by ich bola rada videla vedecká filozofia.
Autor naplnil ambíciu na Slovensku pomerne ojedinelú – vlastný výklad. Dynamický a nezaťažený pohľad na Platóna a Augustína je aj pre súčasníka, zo všetkých strán nabádaného, aby sa díval najmä a predovšetkým do budúcnosti, fascinujúce čítanie. Sviežosť interpretácie je do istej miery podmienená i aktuálnosťou výberu témy – Puchala sa sústreďuje na politické myslenie Platóna a Augustína, na vysvetlenie ponímania štátu, moci, legitimity jej uchopenia a vykonávania, spravodlivosti. Filozofia pritom bez toho, aby musela hodnotiť každý jednotlivý prípad či historickú udalosť, poskytuje už u Platóna odpovede na otázky o ľudskej duši, politickej utópii i kozmickej univerzalite, teda, povedané súčasným jazykom, o človeku, budúcnosti a globálnom svete. Ibaže dnes uvažovanie o spoločnosti dáva oveľa viac odpovedí takpovediac technického charakteru, aspektov fungovania systému ako systémovej filozofickej reflexie. Aj preto je cenné, že Puchala vysvetľuje Platóna Platónom, a nie ekonomickým kontextom, či v spätnom zrkadle dvojtisícročných politických dejín. A Augustína vysvetľuje ako Platónom ovplyvneného mysliteľa, nie v náboženstve uzavretého a pre cirkev pracujúceho apologétu, teológa zápasiaceho s „úzkymi rámcami viery“. Navyše keď v Augustínovej dobe, ako Puchala upozorňuje, nijaká pevná hranica medzi teológiou a filozofiou ešte nejestvovala. Oboch mysliteľov nediskvalifikuje ani poukazovaním na vnútorné rozpory, veď chcieť od filozofie definitívne bezrozporné pravdy by znamenalo zastaviť jej vývoj. A elixír jedinej, definitívnej, ba dokonca záväznej pravdy destilovali z filozofie obvykle ideológie.
Autor sleduje peripetie transcendentnej dimenzie platónskeho filozofovania u Augustína. Nejde mu pritom o to vylúčiť ho z filozofie stanovením podielu teologického a filozofického, ale interpretovať ho, povedané s Bondym, v kresťanskom teoretickom myslení. Historickému vývoju v čase, keď sa kresťanstvo dostalo do styku s rímskym a cezeň gréckym myslením, iste viac zodpovedalo interpretovať rozum a vieru v koexistencii ako v opozícii. Napokon aj teológia vďačí sa svoj vznik rozumu, ktorý pojmovo suverénne zvládal transcendentálny rozmer pri hľadaní pravdy. V antike objavená myšlienka pevného bodu, ktorý dokáže pohnúť svetom, ukazuje v Platónovi i Augustínovi, aký úžasný rozlet dáva aj mysleniu zdôvodnený „pevný bod“ – télos či Boh.
Svojím čítaním Augustína odstránil Puchala punc údajnej útrpnej nedostatočnosti, ak nie obmedzenosti, do ktorej filozofické myslenie akosi zákonite upadlo medzi antikou a renesanciou. Dnes, keď už vieme, že historický vývoj nie je ideologicky a revolučnými zlomami navodzovaný nový, stále nedokonalý stav z hľadiska utopickej dokonalosti spoločnosti a človeka, ktorému zodpovedá aj úroveň filozofického myslenia, nemôžeme nesúhlasiť s názorom, že „bez kresťanstva by grécko-rímske dedičstvo v našich dňoch už nebolo živé, na druhej strane však ani kresťanstvo by sa bez tohto dedičstva nestalo dušou našej kultúry ... k obrode samotného kresťanstva patrí i nové prijatie antiky a židovstva, pretože korene európskej kultúry sú nerozlučiteľné...“. Je to paradoxne myšlienka, s ktorou ako novodobí Európania súhlasíme rovnako, keď hovoríme o svojich koreňoch i keď projektujeme Ústavu pre Európu. V nevyhnutnom dialógu civilizácií táto myšlienka argumentačnú úlohu zrejme ešte zohrá.
Autor je vedený nadšením pre Platónovu „snahu nájsť pojmové vyjadrenie pre inšpirujúcu silu, pôsobiacu v duši človeka, ktorá ho núti prekračovať obmedzenia premenlivej zmyslovosti“ a „upriamiť duševný zrak za hranice zmyslových obmedzení“ do sveta ideí. Spolu s Platónom nastoľuje základnú otázku hodnoty pravdy, hodnoty poznania, keď je človek mierou všetkých vecí a keď sa opiera o transcendentné záruky. A tá dobrá správa je, že aj v stále rýchlejšie sa meniacom svete zostáva ľudská podstata nezmenená. Čo ako tvrdo a nástojčivo zasahujú zmeny svet, v ktorom človek žije, patria k svetu empirickému a po zásluhe premenlivému, a tak sa človek môže znova a znova vydávať na cestu poznania i do ríše ideí. Augustín je len jedným z míľnikov na tejto ceste, ktorú európske myslenie absolvovalo od Platóna po Hegla, jeho žiakov i kritikov 20.storočia. A tak Augustínovo hľadanie pravdy nie je ani z hľadiska úlohy rozumu menej hodnotné ako platónske, viera je vystavená neustálej pojmovej reflexii. Takýto pohľad však chce v každom prípade odvahu interpreta, lebo byť stúpencom wittgensteinovského názoru, že pravda môže byť rôzna, je všeobecne prijateľnejšie, ako odvolávať sa na cirkevných otcov a zastávať spojitosť dvoch právd.
Spolu s Popperom autor jasne identifikuje dôsledky aplikovania Platónovho uvažovania o ideách na spoločnosť, výkon moci a fungovanie štátu. Platónova Ústava, Politikos i ďalšie dialógy, prakticky väčšina úvah o spoločnosti až do vzniku Zákonov, ukrývajú v sebe všetky spoločnosti, ktoré sa riadili utópiou dokonalého celku, dokonalého človeka, súčasné vedené úmyslom jeho nemennosti a trvalosti, všetkých vládcov, ktorí stoja mimo systému, a uvádzajú ho do chodu na základe princípu rozumnosti a spravodlivosti a v záujme garantovania budúceho spoločného dobra rátajú aj so stratami. Veď kto z tých, ktorí sa dotkli tohto poznania a súčasne mali možnosť uchopiť moc, by odolal jej vykonávaniu, keď sa raz vymanil z temnôt jaskyne? Ako hovorí Popper „Platón sa mohol pýšiť, že medzi jeho bývalými žiakmi a spoločníkmi sa našlo prinajmenej deväť tyranov ... to vrhá svetlo na určité ťažkosti s výberom mužov, ktorým má byť zverená absolútna moc. Je náročné nájsť muža, ktorého charakter nebude mocou skazený“. To len potvrdzuje, že akákoľvek vznešená je ríša ideí, akákoľvek atraktívna je racionalistická konštrukcia zameraná ponad jednotliviny, a súčasne prekonávajúca nedostatky zmyslového sveta, taká nebezpečná je realizácia, pri ktorej sa práve na rozdiel medzi jestvujúcim a ideálnym predobrazom či cieľom zabúda. A utópia, želaná dcéra osvieteného intelektu, sa projektuje namiesto reality. Falzifikácia týchto platónsky inšpirovaných predstáv sa neuskutočnila len popperovsky, ale idey ako nový teda lepší poriadok, nový teda lepší človek i sociálne inžinierstvo boli vyvrátené tým, ako likvidačne pôsobili na objekt svojho zámeru. V neposlednom rade ich diskvalifikovala aj už Platónom definovaná nadradenosť skutočných štátnikov nad zákonom, ktorá spočíva v tom, že „kladú silu svojho umenia vládnuť nad všetky zákony.“ A napokon, tá najnebezpečnejšia zo všetkých ambícií „podľa možnosti urobiť ľudí z horších lepšími ľuďmi,“ ktorá vo svojom nároku prekonáva aj kompetencie samotného Boha. Tým je vládcovi dovolené všetko, lebo všetko je legitimizované konečným cieľom. Navyše vládca stojí nad zákonom, lebo „najlepšie je, keď nie zákony sú silné, ale muž, ktorý vykonáva kráľovské umenie s rozumom.“
Napriek tomu projektovanie usporiadania spoločnosti a atraktívnosť návrhov na usporiadanie spoločnosti sú večnou témou a nenechajú sa znechutiť žiadnou skúsenosťou ľudstva, nech by bola akokoľvek bolestná. To Augustín mohol len tušiť, ale v každom prípade sa vyhol ilúzii o možnosti uskutočniť ideálny štát na zemi. To dokazuje, že aj náboženská viera je dobrý prostriedok ako nepodľahnúť ópiu utópie. V dejinách myšlienkových konštrukcií štátu a moci preto nemožno neoceniť Augustínov počin. Kvalitu jeho úvah o Štáte božom možno s úspechom pomeriavať s manichejským dualizmom. Prirodzene, nesú sa v teologickom duchu, ale ani filozofickú originalitu im v syntéze platónskeho a biblického upierať nemožno. Augustín vychádzajúc práve z teológie, z viery a z faktu existencie cirkvi dokázal po troch storočiach kresťanského uvažovania „sňať zo štátu a jeho inštitúcií biľag čohosi zlého, nepriateľského, čo sa má apriórne odmietať“, a to filozoficky – v záujme niečo vznešeného, platónsky dokonalého alebo z hľadiska cirkvi – z hľadiska kresťansky božieho. A navyše, štát chápe ako štát ľudí, živých, reálnych, dobrých i zlých, všetkých. A každý z nich má svoju hodnotu, ktorú môže ešte zúročiť participáciou na ordo amoris, ktorým sa upravujú vzťahy človeka k Bohu, k blížnym, k svetu.
Po „smrti Boha“, keď politické a sociálne myslenie nie je pomeriavané základným kritériom - v akom vzťahu je človek, vrátane vládcov, k Bohu a k jeho príkazom, je človek trvalo vystavený pokusom o stanovenie nových a nových, teda zlyhávajúcich pravidiel. Pretože potrebuje limitovať svojvôľu a napokon aj bezbreho chápanú slobodu a rastúci počet diferencovaných záujmov v záujme poriadku celku. A práve preto, že nežijeme vo svete, ktorý spája jediná či zjednocujúca myšlienka, oplatí sa občas vrátiť z Babylonu do Jeruzalema, a pozrieť sa v čom rozdiel medzi nimi vlastne spočíva. Puchalova knižka je pritom priateľským sprievodcom. Je nielen zhmotnením lásky k múdrosti, ale čírou radosťou z poznania, veď ako hovorí „filozofia je krásna slobodou, ktorú ponúka ľudskému umu“.

PhDr. Marianna Oravcová

Tato recenzia na knihu bola uverejnena v casopise Dimenzie:

Ľahkosť filozofovania a radosť filozofovať
Pladoyer politickej filozofie Platóna a Augustína

Monografia Rastislava Puchalu Platón a Augustín: Teleológia a teológia moci, ktorá vychádza vo vydavateľstve Mornár a syn, je obranou a návratom autorov, ktorí na Slovensku zostali uchránení pred ľahostajnosťou či odsudzovaním len v najužšom kruhu historikov filozofie. Teológia na Slovensku prežívala bez toho, aby sa Augustínovi niekto osobitne venoval. Medzi slovenskými vydaniami napr. Božieho štátu (1948, 2005) leží 57 rokov a Platónovi, platonizmu či novoplatonizmu sa v dejinách filozofie na Slovensku vodilo len o trochu lepšie. Vo zväzku Patristika a scholastika Antológie z diel filozofov (Bratislava 1975), sa objavili tri ukážky z Augustínovho diela a v úvodnej štúdii I. Hrušovský na dvoch stranách svojou autoritou zaštítil Augustína ako filozofa. Jeho autorita stačila na ambivalentný, historickým determinizmom podmienený pohľad. „Diferencovaným vnútorným životom .... veľkou erudíciou a širokou rozhľadenosťou prerástol Augustín úzke rámce hlásania viery, charakteristické pre väčšinu cirkevných otcov“, napísal.
Puchala túto rezervovanosť vo svojej knižke so zázračnou ľahkosťou odstránil. On Augustína či Platóna nemusí akosi povinne kritizovať za rozličné systémové a iné nedostatočnosti, keď môže pre Slovensko nanovo objaviť originalitu ich myslenia, danú už len tým, že sa formovalo v čase, keď filozofia bola ešte mladá. Platón u neho nie je núteným obyvateľom v rezervácii zvanej idealistická filozofia, a ani Augustín nepatrí do jej osobitného traktu pre druhy určené na vymretie, kde by ich bola rada videla vedecká filozofia.
Autor naplnil ambíciu na Slovensku pomerne ojedinelú – vlastný výklad. Dynamický a nezaťažený pohľad na Platóna a Augustína je aj pre súčasníka, zo všetkých strán nabádaného, aby sa díval najmä a predovšetkým do budúcnosti, fascinujúce čítanie. Sviežosť interpretácie je do istej miery podmienená i aktuálnosťou výberu témy – Puchala sa sústreďuje na politické myslenie Platóna a Augustína, na vysvetlenie ponímania štátu, moci, legitimity jej uchopenia a vykonávania, spravodlivosti. Filozofia pritom bez toho, aby musela hodnotiť každý jednotlivý prípad či historickú udalosť, poskytuje už u Platóna odpovede na otázky o ľudskej duši, politickej utópii i kozmickej univerzalite, teda, povedané súčasným jazykom, o človeku, budúcnosti a globálnom svete. Ibaže dnes uvažovanie o spoločnosti dáva oveľa viac odpovedí takpovediac technického charakteru, aspektov fungovania systému ako systémovej filozofickej reflexie. Aj preto je cenné, že Puchala vysvetľuje Platóna Platónom, a nie ekonomickým kontextom, či v spätnom zrkadle dvojtisícročných politických dejín. A Augustína vysvetľuje ako Platónom ovplyvneného mysliteľa, nie v náboženstve uzavretého a pre cirkev pracujúceho apologétu, teológa zápasiaceho s „úzkymi rámcami viery“. Navyše keď v Augustínovej dobe, ako Puchala upozorňuje, nijaká pevná hranica medzi teológiou a filozofiou ešte nejestvovala. Oboch mysliteľov nediskvalifikuje ani poukazovaním na vnútorné rozpory, veď chcieť od filozofie definitívne bezrozporné pravdy by znamenalo zastaviť jej vývoj. A elixír jedinej, definitívnej, ba dokonca záväznej pravdy destilovali z filozofie obvykle ideológie.
Autor sleduje peripetie transcendentnej dimenzie platónskeho filozofovania u Augustína. Nejde mu pritom o to vylúčiť ho z filozofie stanovením podielu teologického a filozofického, ale interpretovať ho, povedané s Bondym, v kresťanskom teoretickom myslení. Historickému vývoju v čase, keď sa kresťanstvo dostalo do styku s rímskym a cezeň gréckym myslením, iste viac zodpovedalo interpretovať rozum a vieru v koexistencii ako v opozícii. Napokon aj teológia vďačí sa svoj vznik rozumu, ktorý pojmovo suverénne zvládal transcendentálny rozmer pri hľadaní pravdy. V antike objavená myšlienka pevného bodu, ktorý dokáže pohnúť svetom, ukazuje v Platónovi i Augustínovi, aký úžasný rozlet dáva aj mysleniu zdôvodnený „pevný bod“ – télos či Boh.
Svojím čítaním Augustína odstránil Puchala punc údajnej útrpnej nedostatočnosti, ak nie obmedzenosti, do ktorej filozofické myslenie akosi zákonite upadlo medzi antikou a renesanciou. Dnes, keď už vieme, že historický vývoj nie je ideologicky a revolučnými zlomami navodzovaný nový, stále nedokonalý stav z hľadiska utopickej dokonalosti spoločnosti a človeka, ktorému zodpovedá aj úroveň filozofického myslenia, nemôžeme nesúhlasiť s názorom, že „bez kresťanstva by grécko-rímske dedičstvo v našich dňoch už nebolo živé, na druhej strane však ani kresťanstvo by sa bez tohto dedičstva nestalo dušou našej kultúry ... k obrode samotného kresťanstva patrí i nové prijatie antiky a židovstva, pretože korene európskej kultúry sú nerozlučiteľné...“. Je to paradoxne myšlienka, s ktorou ako novodobí Európania súhlasíme rovnako, keď hovoríme o svojich koreňoch i keď projektujeme Ústavu pre Európu. V nevyhnutnom dialógu civilizácií táto myšlienka argumentačnú úlohu zrejme ešte zohrá.
Autor je vedený nadšením pre Platónovu „snahu nájsť pojmové vyjadrenie pre inšpirujúcu silu, pôsobiacu v duši človeka, ktorá ho núti prekračovať obmedzenia premenlivej zmyslovosti“ a „upriamiť duševný zrak za hranice zmyslových obmedzení“ do sveta ideí. Spolu s Platónom nastoľuje základnú otázku hodnoty pravdy, hodnoty poznania, keď je človek mierou všetkých vecí a keď sa opiera o transcendentné záruky. A tá dobrá správa je, že aj v stále rýchlejšie sa meniacom svete zostáva ľudská podstata nezmenená. Čo ako tvrdo a nástojčivo zasahujú zmeny svet, v ktorom človek žije, patria k svetu empirickému a po zásluhe premenlivému, a tak sa človek môže znova a znova vydávať na cestu poznania i do ríše ideí. Augustín je len jedným z míľnikov na tejto ceste, ktorú európske myslenie absolvovalo od Platóna po Hegla, jeho žiakov i kritikov 20.storočia. A tak Augustínovo hľadanie pravdy nie je ani z hľadiska úlohy rozumu menej hodnotné ako platónske, viera je vystavená neustálej pojmovej reflexii. Takýto pohľad však chce v každom prípade odvahu interpreta, lebo byť stúpencom wittgensteinovského názoru, že pravda môže byť rôzna, je všeobecne prijateľnejšie, ako odvolávať sa na cirkevných otcov a zastávať spojitosť dvoch právd.
Spolu s Popperom autor jasne identifikuje dôsledky aplikovania Platónovho uvažovania o ideách na spoločnosť, výkon moci a fungovanie štátu. Platónova Ústava, Politikos i ďalšie dialógy, prakticky väčšina úvah o spoločnosti až do vzniku Zákonov, ukrývajú v sebe všetky spoločnosti, ktoré sa riadili utópiou dokonalého celku, dokonalého človeka, súčasné vedené úmyslom jeho nemennosti a trvalosti, všetkých vládcov, ktorí stoja mimo systému, a uvádzajú ho do chodu na základe princípu rozumnosti a spravodlivosti a v záujme garantovania budúceho spoločného dobra rátajú aj so stratami. Veď kto z tých, ktorí sa dotkli tohto poznania a súčasne mali možnosť uchopiť moc, by odolal jej vykonávaniu, keď sa raz vymanil z temnôt jaskyne? Ako hovorí Popper „Platón sa mohol pýšiť, že medzi jeho bývalými žiakmi a spoločníkmi sa našlo prinajmenej deväť tyranov ... to vrhá svetlo na určité ťažkosti s výberom mužov, ktorým má byť zverená absolútna moc. Je náročné nájsť muža, ktorého charakter nebude mocou skazený“. To len potvrdzuje, že akákoľvek vznešená je ríša ideí, akákoľvek atraktívna je racionalistická konštrukcia zameraná ponad jednotliviny, a súčasne prekonávajúca nedostatky zmyslového sveta, taká nebezpečná je realizácia, pri ktorej sa práve na rozdiel medzi jestvujúcim a ideálnym predobrazom či cieľom zabúda. A utópia, želaná dcéra osvieteného intelektu, sa projektuje namiesto reality. Falzifikácia týchto platónsky inšpirovaných predstáv sa neuskutočnila len popperovsky, ale idey ako nový teda lepší poriadok, nový teda lepší človek i sociálne inžinierstvo boli vyvrátené tým, ako likvidačne pôsobili na objekt svojho zámeru. V neposlednom rade ich diskvalifikovala aj už Platónom definovaná nadradenosť skutočných štátnikov nad zákonom, ktorá spočíva v tom, že „kladú silu svojho umenia vládnuť nad všetky zákony.“ A napokon, tá najnebezpečnejšia zo všetkých ambícií „podľa možnosti urobiť ľudí z horších lepšími ľuďmi,“ ktorá vo svojom nároku prekonáva aj kompetencie samotného Boha. Tým je vládcovi dovolené všetko, lebo všetko je legitimizované konečným cieľom. Navyše vládca stojí nad zákonom, lebo „najlepšie je, keď nie zákony sú silné, ale muž, ktorý vykonáva kráľovské umenie s rozumom.“
Napriek tomu projektovanie usporiadania spoločnosti a atraktívnosť návrhov na usporiadanie spoločnosti sú večnou témou a nenechajú sa znechutiť žiadnou skúsenosťou ľudstva, nech by bola akokoľvek bolestná. To Augustín mohol len tušiť, ale v každom prípade sa vyhol ilúzii o možnosti uskutočniť ideálny štát na zemi. To dokazuje, že aj náboženská viera je dobrý prostriedok ako nepodľahnúť ópiu utópie. V dejinách myšlienkových konštrukcií štátu a moci preto nemožno neoceniť Augustínov počin. Kvalitu jeho úvah o Štáte božom možno s úspechom pomeriavať s manichejským dualizmom. Prirodzene, nesú sa v teologickom duchu, ale ani filozofickú originalitu im v syntéze platónskeho a biblického upierať nemožno. Augustín vychádzajúc práve z teológie, z viery a z faktu existencie cirkvi dokázal po troch storočiach kresťanského uvažovania „sňať zo štátu a jeho inštitúcií biľag čohosi zlého, nepriateľského, čo sa má apriórne odmietať“, a to filozoficky – v záujme niečo vznešeného, platónsky dokonalého alebo z hľadiska cirkvi – z hľadiska kresťansky božieho. A navyše, štát chápe ako štát ľudí, živých, reálnych, dobrých i zlých, všetkých. A každý z nich má svoju hodnotu, ktorú môže ešte zúročiť participáciou na ordo amoris, ktorým sa upravujú vzťahy človeka k Bohu, k blížnym, k svetu.
Po „smrti Boha“, keď politické a sociálne myslenie nie je pomeriavané základným kritériom - v akom vzťahu je človek, vrátane vládcov, k Bohu a k jeho príkazom, je človek trvalo vystavený pokusom o stanovenie nových a nových, teda zlyhávajúcich pravidiel. Pretože potrebuje limitovať svojvôľu a napokon aj bezbreho chápanú slobodu a rastúci počet diferencovaných záujmov v záujme poriadku celku. A práve preto, že nežijeme vo svete, ktorý spája jediná či zjednocujúca myšlienka, oplatí sa občas vrátiť z Babylonu do Jeruzalema, a pozrieť sa v čom rozdiel medzi nimi vlastne spočíva. Puchalova knižka je pritom priateľským sprievodcom. Je nielen zhmotnením lásky k múdrosti, ale čírou radosťou z poznania, veď ako hovorí „filozofia je krásna slobodou, ktorú ponúka ľudskému umu“.

PhDr. Marianna Oravcová